Začnem hneď zhurta, pretože toto je jedna z mojich obľúbených tém. Nie preto, že alkoholu je všade požehnane, nie preto, že nepoznám domácnosť, kde by alkohol nebol, ale preto, že alkohol a alkoholizmus v mojej rodine nám všetkým nadobro zmenil život. No a musím povedať, že koniec koncov celkom pozitívne.
Či mi šibe, keď sa niečo také opovážim tvrdiť? Ako mi mohol alkoholizmus pozitívne ovplyvniť život? Nuž veru, že mohol, pretože práve ťažké životné situácie formujú našu osobnosť. To, ako sa budeme pozerať na naše nastávajúce problémy, či ich ustojíme alebo práve naopak.
Skúsme sa teraz na chvíľočku zamyslieť. Koľko ľudí, len vo vašom najbližšom okolí (tým myslím úzka rodina), čelí podľa Vás problému s alkoholom? Naozaj sa zamyslite. Najlepší odborníci v danej oblasti tvrdia, že ak potrebujete akýkoľvek druh alkoholu v pravidelných intervaloch aspoň raz do dňa, máte problém. Tak ako to naozaj je? V našej slovanskej spoločnosti si ani nedokážeme predstaviť oslavu či nejakú stretávku bez ponúknutia nejakej „dávky“ že?
Tak už to máte? Koľko ich je? Jeden, dvaja, štyria? Dedko, mamka, manžel alebo už nebodaj dieťa? Áno, aj takých poznám a verím, že Vy tiež.
A teraz už k tomu príbehu. Možno Vám práve moje skúsenosti pomôžu nájsť cestu k uzdraveniu svojmu alebo nájdete pomoc pre svojho blížneho. Len vydržte čítať do konca. Poviem Vám o konkrétnej pomoci, ktorú dokážete vyhľadať na celom území Slovenska.
V mojej pamäti je veľmi málo chvíľ, kedy som sa cítila ako dieťa vo svojej rodine naozaj šťastná. Hoci som ako dieťa nerozumela problémom, ktoré riešili rodičia, ale cítila som, že niečo nie je v poriadku. Pamätám si, ako bola mamka stále unavená a oco sedával po každej zmene oproti v krčme. Doslova oproti, nakoľko sme mali krčmu hneď cez cestu. Pamätám si, ako išiel z autobusu, pracovnú tašku zavesil na bránu a zamieril rovno tam. Žiadne zvítanie s rodinou, žiadna potreba vidieť ženu a deti, iba silná túžba po poháriku. Ani dnes, keď sa už s ocom rozprávame o týchto veciach úplne otvorene, mi nedokáže odpovedať na to, prečo to tak bolo. Na čo vtedy myslel? Čo ho tam hnalo? Možno na to raz príde.
Roky plynuli a závislosť sa zhoršovala. Už sme takmer nevideli jeho triezvu tvár. Z jedného pivka a poldecka sa stali schované fľaše po celom dome. Niektoré dopité, niektoré poloprázdne. Okrem samotného pitia sa zhoršovala jeho agresivita, čo si odniesli najmä mama so sestrou. Mňa ani nebil, iba keď som naozaj niečo vyviedla (neprišla som včas večer domov, niečo drahé pokazila a tak). Bolo to iba párkrát, ale zato si to veľmi dobre pamätám. Desné chvíle začali až v momentoch, keď u nás bola polícia takmer každý týždeň. Už sa nedokázal vôbec ovládať. Vzťahy boli v rodine nadobro rozvrátené.
Takto sa situácia zhoršovala do mojich 12-tich rokov. V tom veku nám mama oznámila, že sa chce s ocom rozviesť. Napriek tomu, že bol otec asi na 5-tich liečeniach, nič nepomohlo. Po krátkom čase opäť začal piť. Sestra sa potešila a oslavovala vytúžené oslobodenie. Ja som to brala ale úplne inak. Nahnevala som sa na mamu, že o takýchto veciach rozhoduje sama, ani sa nás neopýtala na názor, proste sa rozhodla bez nás. A to ma zlomilo. Začala som, ako každé ranené decko v puberte, kričať o pomoc. Ale nie okázalo, či teatrálne, ale tak po svojom. Začala som sa flákať s kamoškami, sem tam som si zafajčila marišku, utekala som z domu na diskotéky pod zásterkou, že spím u kamošky, no a samozrejme, začala som so záškoláctvom.
Na ten deň, keď na to mama prišla, nezabudnem do konca svojho života. Nebol to totiž len tak obyčajný deň. Nešla som do školy, ale šla som s kamoškou do mesta. V parku sme si dobre zafajčili a zamierili sme „veselo“ na nákupy. No a aby som toho, samozrejme, nevystrojila dosť, vyskúšala som si niečo ukradnúť. Vyšlo to! V prvom obchode, druhom, treťom……….., až sa mi to nejako zapáčilo. Až prišiel osudný obchod, kde si predavačky dávali obrovského bacha na zlodejov. Pred dverami, ktoré viedli na slobodu nás zastavila predavačka a poprosila, aby sme prešli do skladu. Tam nás komplet prehľadali od hlavy až po päty, skoro celé nás povyzliekali. Samozrejme našli, čo hľadali a bez mihnutia oka zavolali políciu. „No výborne! Môj prvý zlodejský deň a hneď ma čapli.“ Pred policajtmi som zatĺkala koľko som vedela, no aj napriek tomu zistili, kto som a zavolali mojej mame do práce, nech si pre mňa príde. Mama im neverila, že som to ja. Ani jej len nenapadlo, čoho všetkého som v tom čase bola schopná. Museli ma zavolať k telefónu, aby som mamu presvedčila, že som to ja. Keď počula môj hlas najprv onemela a potom povedala: „Sklamala si ma!“ a zložila.
Keď vošla do dverí policajnej stanice ani sa na mňa nepozrela. Rovno vošla do kancelárie, kde už jeden z policajtov spisoval zápisnicu. Po chvíli si ma zavolali k sebe. Obaja s vážnou tvárou prejavovali svoj odpor k tomu, čo som urobila. Policajt začal čítať zápisnicu nahlas. Keď som to počúvala bolo to hrozné. Okrem krádeže mi zapísal aj porušenie povinnej školskej dochádzky, falšovanie ospravedlneniek, no proste cítila som sa ako najhorší deviant histórie. Po dočítaní na mňa vážne pozrel a opýtal sa, či som to urobila prvýkrát. Ja, že samozrejme, a že sa to už nikdy nestane. Pozrel na mamu a opýtal sa jej, či mi má veriť. Mama nemo prikývla. „Dobre teda, ak mi teraz odprisaháš, že už o tebe nikdy nebudem počuť, a že to už nikdy neurobíš, môžeme na to celé zabudnúť. Každý raz v živote má právo na omyl a keďže si ešte veľmi mladá, verím že sa zo svojej chyby poučíš.“ Neverila som vlastným ušiam. On mi to chce odpustiť? Policajt? Samozrejme, že som odprisahala, že sa to už viackrát nestane. Nakoniec dodal: „Ak o tomto, ako sme sa tu dohodli niekomu povieš alebo ak ťa ešte niekedy prichytíme, tak už nebudem taký zhovievavý. Rozumieš?“ V tom momente celú zápisnicu pred našimi očami roztrhal a hodil do skartovačky. Dnes ďakujem tomuto policajtovi za to, že bol ľudský a dal mi šancu poučiť sa z vlastného pochybenia. Už nikdy v živote som nič neukradla, ale dlhé roky som sa cítila v obchodoch ako pod drobnohľadom. Mala som pocit, že to mám vyšité na čele. „Toto je zlodejka, bacha na ňu!“
O tom ako sa liečil môj vzťah s mamou, by mohol byť ďalší príbeh, ale v tom čase som sa uzavrela najviac do seba. Nevychádzala som z domu, prerušila som takmer všetky priateľstvá, bála som sa toho, čo by som ešte zlé mohla urobiť a koho každého sklamať. A to som už nemohla dopustiť. Začali sme preto navštevovať centrum, ktoré pomáha rodinám v podobnej situácii, ako sme boli my. Tam som absolvovala nespočetné množstvo sedení s najlepšou detskou psychologičku a to mi z časti pomohlo pochopiť, prečo cítim a robím veci tak, ako doposiaľ.
Či som chcela, či nie, naši sa rozviedli. A najhorší horor života začal. Nevedeli sme predať dom. Nie chvíľu, ale 4 roky! 4roky! Viete si to predstaviť? 4 roky! Opakujem to preto, lebo sama tomu ani po toľkom čase nemôžem uveriť. Ako sme to celé vydržali.
Keďže oco stratil všetku nádej, pil nonstop. Už sa nemal prečo kontrolovať, ani trochu. Od mojich 12-tich rokov do cca 18-tich si nepamätám na moment, kedy som ho videla triezveho. Pitie sa stalo nekontrolovateľné rovnako, ako jeho stavy. Niektoré izby v dome sme si zamykali, aby sme sa cítili ako tak bezpečne. Napriek tomu, že boli rodičia rozvedení, sa neustále hádali, narážali do seba, robili si naprieky a polícia bola u nás rovnako často ako predtým. Čo sa rozvodom vyriešilo? Nič. Pokiaľ sa nedokážete od alkoholika či agresora oslobodiť, nič Vám to nepomôže.
Keď som dovŕšila vek 17 rokov, konečne to prišlo. Niekomu sa zapáčil náš dom a chcel ho kúpiť. Netrvalo dlho a dom sme im po pár jednaniach predali. Konečne! Oco dostal svoju polovicu, mama svoju a tým sa mal celý náš spoločný život ukončiť.
Mne to však nebolo až tak jedno. Napriek tomu, že sme veľmi trpeli ocovou chorobou (áno alkoholizmus je klasifikovaný ako choroba), nevedela som sa vyrovnať s tým, že už nebudem mať naň dosah. Mnohokrát, keď ležal opitý, som mu po pár dňoch nechala niečo na jedenie, alebo aspoň skontrolovala či dýcha. Vedela som, že ak ostane sám, pravdepodobne sa jeho život bude blížiť k tragickému koncu.
Keď sme vysťahovali posledné veci z domu, odišla som na púť do Medjugorje (o ktorom som už písala v článku „Ako som uverila v Boha“). Tam som sa modlila za otca i za našu rodinu. Aby sme to všetci prežili, aby sme sa uzdravili, aby sme našli zmysel a krásu života. Prešiel zhruba rok a niečo, keď mi oco zavolala a chcel sa stretnúť. Vtedy som sa aj potešila, no zároveň som sa zaprisahala, že ak uvidím akúkoľvek známku alkoholu tak odchádzam. Prekvapil. Nebol opitý, ani nemal vypité. Stretli sme sa raz, dvakrát, trikrát a stretávame sa dodnes. 🙂 Asi po pol roku stretávania sa, som nabrala odvahu a opýtala som sa ho: „Oco ty nepiješ?“, odpovedal: „Už rok nie.“ Ja na to: „A ako sa to stalo?“ A tak mi konečne rozpovedal svoj príbeh po tom, čo nás opustil. V skratke, odsťahoval sa, kúpil malý dom a pil a pil a pil a pil a pil…………………………., až kým sa jedného dňa zobudil a vedel niekde vo svojom vnútri, že ak neprestane, tak zomrie. Vtedy sa sám postavil a po prvýkrát šiel zo svojej vlastnej vôle hľadať pomoc.
Tu svieti otáznik. Ako je možné, že nezabrali tie liečenia pred tým? Ako je možné, že toto zabralo? AKO JE TO MOŽNÉ?! Pretože tentokrát sa rozhodol on sám, pretože tentokrát si už priznal, že má problém, pretože to chcel ON, nie žena, svokra, či deti. Pretože toto bol ten správny čas a muselo sa stať to všetko predtým.
No a čo sa stalo potom? Prehovorila som na stretnutie s ocom najprv sestru a potom aj mamu. Dnes je to približne 9 rokov, čo sú mama s ocom opäť spolu. Nevravím, že to majú ľahké, pretože sa učia nanovo žiť, nanovo komunikovať, prekonávajú zaužívané stereotypy a neustále na sebe pracujú. Ja to píšem úplne v skratke, ale proces ich premeny a uzdravovania je jedna obrovská veda. A kto im v tom pomáha? No predsa ľudia, ktorí si prešli alebo prechádzajú niečím podobným.
A práve títo ľudia a ich skúsenosti, ktoré sú takmer identické s tými mojimi, sú dôvodom k napísaniu tohto článku. Pretože keby sme nehľadali vzájomnú pomoc, nikdy by sme sa nestretli a nikdy by sme na sebe nezačali pracovať. Pýtate sa prečo hovorím my? Pretože aj my, manžel-ky/ -ovia, deti, súrodenci, rodičia alkoholikov máme problém! Áno, áno, veľký problém v podobe choroby, ktorá sa volá „spoluzávislosť“. Alkoholizmus nášho blížneho nás totiž môže natoľko ovplyvniť, že sa naše správanie a prežívanie stáva chorobným. Ako? Napríklad sa cítiš menejcenný, zodpovedný za závislosť alkoholika, uveríš jeho obvineniam „že to ty za všetko môžeš“, splácaš zaňho dlhy, chodíš ho po nociach hľadať, máš zdravotné problémy, nemôžeš v noci spať, strácaš radosť zo života a pomaly už nemyslíš na nič iné, len na alkoholika a súvislosti s ním. Toto je len malé spektrum symptómov, ktoré nás môžu sužovať.
Preto ak máš problém s alkoholikom, alebo iným závislým človekom vo svojom okolí, ktorý ťa priamo ovplyvňuje, je tu podpora v prvom rade pre teba.
Táto podpora sa volá skupina Al Anon, ktorú navštevujem pravidelne aj ja, ako dcéra alkoholika. Napriek tomu, že môj otec už viac ako 10 rokov nepije a máme výborný vzťah, naše minulé zážitky ma tak ovplyvnili, že ešte dnes potrebujem liečiť a „spravovať“ svoje vnútorné prežívanie, či správanie. Túto skupinu navštevujú všetci, ktorí majú problém sami so sebou, vďaka závislosti ich blízkej osobe. Nečakaj kým tvoj „závislák“ prestane, hľadaj pomoc hneď pre seba. Táto skupina je tu preto, aby si vzájomne pomáhala. Nemusíš sa vôbec báť. Stretnutia sú vedené v anonymite. A v jednom si môžeš byť istý. Na stretnutiach nebudeš počuť všeobecné poučky psychiatrov či lekárov, ale skutočné príbehy a skúsenosti ľudí, ktorí si prešli tým, čím si možno prechádzaš ty.
Ak chceš vedieť viac o Al Anon a stretnutiach na Slovensku, nájdeš ich tu:
Na týchto stránkach nájdeš všetko, čo pre začiatok o skupine potrebuješ vedieť. Ak sa chceš poradiť, pokojne mi napíš na mail alebo FB, alebo zavolaj na niektoré z čísel, ktoré sú uvedené na stránke Al Anon.
Keď sa zhováram s ľuďmi, ktorí, viem, že majú problém a neriešia ho, vždy spomeniem Al Anon. Naozaj minimum ľudí o takejto pomoci vie a práve preto o nej píšem. Pretože pomohla mne a mojej rodine.
Ale to nie je všetko! Čo teda s tým mojim „závislákom“?
Po celom území krajiny existuje niekoľko „zariadení“, ktoré pomáhajú pri prvej pomoci a takzvanom „zastavení ťahu“. Ak sa alkoholik, alebo inak závislí človek rozhodne, že sa chce liečiť, v prípade Košíc skončí v liečebni na Skladnej ulici, neskôr možno na Prednej Hore. Podobných zariadení na Slovensku je viac. Sú skvelé na začiatku, pomôžu naozaj medikamentózne v prípadoch, keď už človek nedokáže sám prestať, nakoľko sú abstinenčné príznaky nevydržateľné. Túto pomoc dokáže vyhľadať, a aj vyhľadalo, najväčšie percento závislých ľudí. Fungujú na princípe izolácie z bežného prostredia, nasadenia liekov a pravidelnej terapie. Lenže! Táto forma pomoci trvá tak od 6-tich týždňov, maximálne do 3 mesiacov. A čo potom? Človek sa vráti do svojho prirodzeného prostredia a väčšinou sa opäť vráti k starému spôsobu života.
Ako však tomu dokážeme predísť? Na Slovensku a aj v Košiciach existuje skupina AA (Anonymní Alkoholici), ktorá funguje už 20 rokov. Táto skupina funguje na pravidelných stretnutiach jej členov, z ktorých podobne ako v Al Anon, je každý jeden člen abstinent. Každý jeden si prešiel svojim peklom, svojim dnom. A dnes žijú alebo sú na ceste za lepším životom. A práve táto skupina pomohla môjmu otcovi v tom, aby sa držal, aby sa nevzdal. A dnes je to zhruba 12 rokov čo abstinuje.
Viac informácii a o činnosti skupín v jednotlivých mestách nájdeš tu:
Netrúfam si viac hovoriť o AA, nakoľko som bola na ich stretnutiach zhruba 5x a to počítam aj výročné schôdze. Jedno Vám ale viem povedať určite. Ľudia, ktorých poznám zo skupín AA či Al Anon, patria k najúžasnejším ľuďom, ktorých som vo svojom živote spoznala. Pre mňa osobne je úžasné vedieť, že existuje pomoc v závislosti, ktorá funguje a má naozaj reálne výsledky. Na jedno však pozor! Neočakávajte, že ak sa do toho pustíte, bude to rýchle a ľahké. Bude to veľmi náročné, ale verte, že to stojí za to!
Ak dnes čítaš tieto riadky, verím, že to nie je náhoda. Ak máš niekoho vo svojom okolí, komu by mohli tieto informácie pomôcť, neváhaj, poď do toho a tieto informácie mu prepošli. Možno tak pomôžeš zachrániť život.
Dnes Vás všetkých špeciálne zahŕňam do svojich modlitieb!
S láskou, Nels.