Dnešná doba nádherne zaváňa osobnostným rozvojom, kariérizmom, túžbami, rýchlym zhonom za všetkým po čom v živote túžime. Samozrejme, že tieto túžby neminuli ani moju osobnosť a nechala som sa nimi vo svojom živote dokonale ovplyvniť. Nejdem to nijako hodnotiť. Mám na mysli to, či je to dobré, alebo zlé. Niekomu to prinesie nekonečné šťastie z naplnenia cieľov, niekomu zase naopak život ukáže, že sa nemá a nemusí hnať. Ja som ten druhý prípad.
Ten, kto ma lepšie pozná vie, že som si prešla v mojom krátkom živote všeličím. Od rozpadu rodiny, alkoholizmu otca, cez nevydarené lásky a bludné zamilovania sa, až po snahu podnikať v niečom, čo ma nikdy nebavilo, čo viedlo, samozrejme, k osobnému i finančnému krachu. Nie, nie, nepíšem to preto, aby som hneď na začiatku článku vytvorila vo Vás ilúziu, aká som chudinka a toho, že sa život so mnou nemaznal. Viem, že nie som jediná, kto si zažil rôzne veci v živote. Chcem tým len poukázať na to, že práve tieto skutočnosti mi neskôr pomohli vyrovnať sa s najťažšou ranou, ktorou ma život „obdaril“?!
Napriek tomu, že som sa od roku 2013 aktívne venovala pedagogickej činnosti ako učiteľka v materskej škole, som veľmi dlho netúžila po vlastnom dieťati. A vôbec som netušila prečo je to tak. Mala som 22 rokov a stále nič. No deti, ktoré som vychovávala, a o ktoré som sa každý deň starala, som vždy milovala tak, ako len žena dokáže milovať dieťa. Kamošky v mojom veku sa už pomaly zasnubovali a zakladali si rodiny a ja? No hoc som partnera mala, po dieťati som veru netúžila. Túžila som po kariére, po tom, aby som ešte pred založením rodiny mala niečo našetrené, aby som sa dopredu trochu zabezpečila, aby som pocítila uznanie.
Približne v tom čase som spoznala svojho budúceho manžela, o čom som, samozrejme, v tej dobe ani netušila. Bol o 3 roky mladší a teda pre 22 ročnú devu bol pre mňa ako mladší brat. Milovali sme spoločné rozhovory, spoločne strávené chvíle s našimi priateľmi, rozumeli sme si ako dve spriaznené duše a tak sa z nás rokmi stali najlepší priatelia. Prežívali sme spolu naše rozchody i nové lásky a vždy sme sa podporovali. Keď sme si konečne povedali, že to spolu skúsime, že už sa to nedá vydržať (mala som vtedy 25), vtedy to prišlo. Presne ten pocit. Zrazu som sa nebála o svoju budúcnosť, zrazu som nepotrebovala honbu za niečím imaginárnym, zrazu som cítila POKOJ. Úplne dokonale som cítila, že je to správne, že je to ono! Keby ma bol požiadal o ruku v deň keď sa ma opýtal či to spolu skúsime, určite by som mu povedala už vtedy áno. Tak veľmi som ho už vtedy milovala. Ale o mojom mužovi bude iný článok. 🙂
Tak, aby som sa vrátila k meritu veci. S dokonalým pocitom, že som našla pravého muža pre spoločný život, prišla aj túžba po dieťati. A vtedy som to pochopila. Nechcela som predtým dieťa aj napriek veku, nakoľko som vedela, že muž s ktorým som, nie je ten, s ktorým to dieťa chcem mať. Podvedome som vedela, že to nie je správne, len som si to nechcela pripustiť. Tu som pochopila, ako veľmi dobre funguje moja vnútorná intuícia i napriek tomu, že som ju veľakrát potláčala, alebo vedome odhovárala od jej prejavov.
Na Vianoce v roku 2018 sme sa s Jakubom vzali (to som už mala 27). Nádherná zimná svadba po ktorej nasledovala dvojtýždňová svadobná cesta do kúpeľov. Bola som si istá, že na svadobnej ceste sa mi podarí otehotnieť. Veď Pán Boh to zariadil tak, aby mi presne vyšli plodné dni. Nebola som jednou z tých žien, ktorá to nechávala na náhodu. Billingsa som mala naštudovaného, mala som pravidelný cyklus, malo to byť dokonalé.
Avšak nebolo. Napriek, naozaj, aktívnej snahe 🙂 sa mesiačiky dostavili v posledný deň svadobnej cesty. A to som nečakala. Nie to, že sa môže stať že príde cyklus, ale to, ako som sa z toho poskladala. Bola som smutná a v hlave sa mi rojilo množstvo myšlienok prečo to tak asi je. Spomenula som si na varovania endokrinologičky (nakoľko som sa ako puberťáčka liečila na štítnu žľazu), na to, ako som ešte na základke chodila s holým pupkom a prechladla som, na to, ako som na strednej ležala dva týždne doma so seknutými krížami. To všetko a ešte omnoho viac sa rojilo v mojej hlave ako mor a nevedela som to zastaviť.
No a začala „honba“ za dieťaťom. Taká vnútorná. Samozrejme nikto nevedel o mojom hlbokom vnútornom prežívaní, dokonca ani ja sama som si to v tej dobe nepripúšťala. No a „honba“ sa čoskoro vyplatila. Hneď počas ďalšej ovulácie som otehotnela. Zaplavila ma obrovská radosť. Snaženie sa vyplatilo! Nečakali sme ani minútu a hneď v ten deň sme to oznámili celej rodine. Niekto bol nadšený, niekto prekvapený, že sa s tým zverujeme tak skoro. Túžili sme ale po podpore zo strany rodiny a okolia prostredníctvom modlitby.
Samozrejme som hneď zavolala aj svojmu gynekológovi a chcela som sa objednať aspoň na prvé krvné testy. Sestrička ma odbila s tým, že nech prídem až najskôr v 6-7 týždni, aby bolo dieťa vidieť na ultrazvuku, inak prídem zbytočne. Opísala som jej aj svoje pocity v podbrušku, že či je to normálne, či sa nemusím báť. Jej odpoveď: „To Vám ja neviem povedať, príďte v šiestom týždni a uvidíme.“ Koniec hovoru. Doposiaľ som navštevovala gynekológa len v rámci bežných prehliadok, takže som vôbec netušila aký je postup. Tak som dôverovala teda jej odporúčaniu.
Neviem ani presne popísať čo to boli za pocity, ale hneď od začiatku tehotenstva som cítila akoby jemné bolesti v podbrušku, tak ako keď mi začínala menštruácia, taký ten úplný začiatok. Nevedela som ako sa má cítiť tehotná žena, veď som ešte nikdy predtým nebola tehotná. Ženy ma upokojovali, že to sa mi len rozťahuje maternica, že mnohé mali tiež podobné pocity a podobne.
Pamätám si, že bol pondelok a začínali jarné prázdniny. Bola som na jeden deň v práci a bolesti v podbrušku sa začali stupňovať. Odišla som teda skôr domov, aby som si pre istotu ľahla. Začala som jemne krvácať a kŕče v bruchu sa zosilňovali. V hlave som si hovorila že sa nič nedeje, počkám na muža kým príde z práce. Jakub prišiel o 5 hodín na to. To už bolo krvácanie dosť silné a bolesti ako pri menštruácii. Plakala som a verila že je to ok. Chcela som sa okúpať, aby sa možno zmiernili kŕče. Obaja sme plakali, ja vo vani a môj muž vedľa mňa. Ešte stále som si nahovárala, že to nič neznamená, že mnoho žien na začiatku tehotenstva ešte trošku krváca, ale podvedome som vedela že je koniec. Po kúpeli som sa zabalila do deky a vtedy sa to stalo. Cítila som ako som dieťa stratila.
Ľahla som si večer do postele, dala si liek proti bolesti (nakoľko som vedela, že už žiadne dieťa nemôžem ohroziť) a zaspala som v náručí môjho milovaného muža.
Ráno ma chcel vziať do nemocnice, no ja som nechcela, chcela som len spať. Tak odišiel do práce. Netrvalo dlho a z práce sa rýchlo vrátil s tým, že ideme do nemocnice, že má o mňa strach, nech ma radšej vyšetria. Len z lásky k nemu som teda vstala a šla.
Pohotovosť v nemocnici asi nemá nikto rád. Čakali sme nekonečne dlho. Keď ma konečne vzal doktor na ultrazvuk, nezabudol na mňa nakričať, že prečo som neprišla už včera. Vyšetroval ma nervózne a stále opakoval, že tam žiadne tehotenstvo nevidí. A za každým, keď to povedal som si spomenula na ten moment, keď som ho stratila. Vzali mi krv na zistenie hodnoty HCG a iné testy. Pichli mi injekciu, po ktorej som skoro odpadla a povedali, že zajtra mám prísť na kyretáž. Po tej injekcii som si myslela, že naozaj odpadnem. Bolo mi strašne zle, točila sa mi hlava, bolo mi na zvracanie. Celý deň som preležala v náručí môjho milujúceho muža a pozerala filmy, bez emócie.
Na ďalší deň mi povedali, že kyretáž nie je potrebná, nakoľko to bolo včasné tehotenstvo, postačia len injekcie ďalšie tri dni. Oblial ma pot pri predstave ďalšej dávky injekcií. Ale ok, lepšie ako zákrok. Takto som si užila krásne jarné prázdniny.
Okrem myšlienok ma trápili reakcie okolia. Každému to bolo ľúto, čo chápem, ale mne to vôbec nepomáhalo. Vtedy som pochopila, prečo ľudia vravia, že tie prvé mesiace si to nechajte pre seba. Lebo nielenže samotná situácia ťa zraní, ale aj každý srdcervúci pohľad tvojich blížnych.
Neplakala som veľa, len občas. Mala som však obrovský pocit zlyhania ako ženy, tak aj manželky. Čo mi najviac v kritickom období pomohlo, bola vrúcna modlitba, v ktorej sme spolu s mužom odovzdali Bohu naše rodičovstvo. Ani na sekundu som sa na Boha nehnevala. Naopak som sa pýtala: „Pane Bože, čo mi tým chceš povedať? Mala som sa niečo dôležité naučiť?“ A veru, že mala. Veľmi som tlačila. Chcela som všetko a hneď tak, ako som si to ja naplánovala. Bola som zvyknutá si všetko v živote vydobiť, bojovať za cenu obetovania svojho času, zdravia i vzťahov. A keď mi nestačili predošlé skúšky, prišla táto. S najväčšou palebnou silou do môjho srdca.
Vieš, ak teraz čakáš, že tu dám nejaký návod na to, ako sa nezblázniť, tak to veru nemôžem urobiť. Pretože každý sa s tým musí vyrovnať po svojom. Čo mi ale pomohlo veľmi rýchlo sa postaviť na nohy bola viera v Boha a jeho milosrdenstvo, nekonečná obetavá láska môjho muža, podpora mojej rodiny a paradoxne moja práca. Práca, ktorú milujem, s deťmi ktoré milujem ešte viac. Pretože, keď som s nimi, myslím a zaoberám sa nimi, nie sebou a to je v procese liečby takýchto rán tiež dôležité.
No a čo bolo potom? Prestala som tlačiť. S mužom sme sa milovali keď sme chceli my, nie keď to chcel kalendár. A hlavne som pri milovaní myslela len a len naňho a na to, ako veľmi ho milujem, nie na to, čo má toto milovanie priniesť (ako predtým).
No a o dva mesiace sme mali opäť pozitívny tehotenský test. Tentokrát som však necítila radosť, ale nečakane ma opäť zaplavila vlna strachu. Opäť som stratila kontrolu nad svojim vnútrom a mala som obavy, že sa scenár zopakuje. Hneď som vyhľadala najlepšieho gynekológa v meste (podľa odporúčaní) a prestúpila k nemu. Prekvapila ma pohotovosť ich služieb. Keď som sestričke vysvetlila, čo mám za sebou, objednala ma hneď na nasledujúci deň, bez mihnutia oka. Bola veľmi ústretová a odpovedala mi trpezlivo na všetky moje otázky. Hneď na nasledujúci deň ma lekár vyšetril a ubezpečil ma, že zatiaľ vyzerá všetko v poriadku, najdôležitejšia je teraz moja psychika a pohoda. Absolvovala som prvé testy a dostala svoju prvú tehotenskú knižku.
A viete čo? Cítila som sa inak, bruško som cítila úplne inak ako prvýkrát a tak som vedela, že je to už iné, lepšie.
Preto ženy, nájdite si ozaj odborníkov, neostávajte u lekárov, ktorí o Vás nemajú záujem. Môj nový lekár je nie len Pán Doktor, ale i veľký človek. Ešte žiaden lekár sa so mnou nikdy takto otvorene a nápomocne nerozprával. Má na mňa toľko času, koľko potrebujem a je VŽDY milý.
Dnes čakáme naše druhé dieťatko. Áno druhé. Aj to prvé počítam za svoje dieťa. Nemáme to ani teraz najľahšie. Počas prvých troch mesiacov som už absolvovala pobyt v nemocnici so slabým krvácaním a taktiež mesačnú chorobu, z ktorej nebolo konca kraja sa dostať. Prečo sa to všetko deje Vám ešte dnes neviem povedať, ale už sa nad tým netrápim. Pretože som to všetko odovzdala do starostlivosti Boha. Možno sa to deje preto, aby som Vám o tom mohla porozprávať, možno preto, že sa ešte stále potrebujem niečo naučiť.
No a čo viem dnes? Dnes si vážim to, čo mám a nemyslím len na to, čo ešte chcem a ešte to nemám. Mám vieru, milujúceho manžela, milujúcu rodinu, skvelú prácu a pár tých pravých priateľov, ktorých si veľmi vážim. Mám tento čas, ktorý som mohla venovať napísaniu toho, čo som prežila, aby to celé možno pomohlo ďalším z Vás.
Vážme si čo máme a všetko čo má prísť, príde v ten správny čas!
S láskou, Vaša NELS.